Keď netreba stišovať reklamu

Poznáte to.  Pozeráte v televízii svoju obľúbenú reláciu alebo film a zrazu príde reklama. Na tom by nebolo nič zvláštne, až na to, že ste nútení siahnuť po ovládači a stíšiť zvuk.

Tá reklama je totiž hlasnejšia než program, ktorý jej predchádzal. Na taký istý problém môžete naraziť, keď prepínate medzi stanicami. A vôbec nezáleží na tom, či sledujete stanice v HD kvalite, ktoré k vám prídu po optickom kábli, alebo prijímate terestriálne DVB-T vysielanie. Na tento problém narazíte všade. Človek sa právom môže opýtať, či v roku 2011 neexistuje nejaké prijateľné riešenie, ktoré by divákov zbavilo tejto nemilej záležitosti.

.riešenie naoko
Pozornejším občanom istotne neuniklo, že na Slovensku už pokus o riešenie bol a zdalo sa, že vec je vďaka zákonodarcom dávno vyriešená a zabudnutá. Už od 1. februára 2007 je u nás v platnosti príslušný zákon, ktorý predložila vtedajšia poslankyňa za HZDS Zdenka Kramplová, a ktorý by mal riešiť zvukovú intenzitu reklamy. Ten však rieši problém iba naoko. Prečo?
Zákon č. 195/2000 Z.z, paragraf 34, odsek 3: „Vysielaná reklama a telenákup nesmú byť vysielané takým spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako aj v čase krátko nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní zvukovo-obrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby podľa odseku 1.”
Na prvý pohľad sa zdá, že je všetko jasné. Nie je. Nikde nie je totiž definované, čo to hlasitosť  alebo „intenzita” vlastne je ani ako, podľa čoho a čím sa meria. Keby bol takto napísaný zákon o cestnej premávke, znel by asi takto: „Vodiči sú povinní jazdiť tak akurát, rýchla, alebo pomalá jazda je zakázaná.“
Je jasné, že výklad takéhoto znenia môže byť naozaj rôznorodý. A toho sme aj svedkami. Ono totiž zvukový signál môžeme opísať mnohými veličinami. Keďže je zákon sformulovaný práve takto, tak televízie vlastne musia rešpektovať len technologické limity. Tie sú definované najmä špičkovou úrovňou, ale ona o tom, ako hlasno bude audio signál vnímať ľudské ucho a mozog, nehovorí vôbec nič.

.riešenie existuje
Aké je riešenie? Združenie európskych vysielateľov (EBU) vypracovalo normu EBU R 128, ktorá zavádza jednotku (subjektívne vnímanej) hlasitosti LU (Loudness Unit). Jej zavedením dáva televíziam do rúk nástroj, ktorým môžu zodpovedne merať hlasitosť jednotlivých programových blokov a prakticky tak ich hlasitosť vyrovnať. Zároveň táto jednotka umožnuje zodpovedným úradom jasne a transparentne monitorovať vysielanie všetkých televíznych staníc. A keďže R128 aj prikazuje konkrétnu úroveň hlasitosti, zaručuje vyrovnanú hlasitosť, a to dokonca aj medzi jednotlivými stanicami. Túto normu implementovali v USA v roku 2010 a vo viacerých európskych krajinách bude legislatívne implementovaná v roku 2012.
Výrobcovia profesionálnych audiozariadení už ponúkajú meracie prístroje pre živé vysielania, ale aj pre postprodukciu. Dokonca existuje softvér, ktorý môže skontrolovať a prispôsobiť hlasitosť vśetkých programov a klipov zaradených do vysielania. Automaticky. Dokonca existujú „škatuľky”, do ktorých na jednej strane vchádza audio signál a na druhej vychádza v úrovni podľa EBU R128.
Takže, riešenie existuje, ba priam sa ponúka na striebornom podnose, otázkou ostáva kedy a kto sa sa odhodlá implementovať ho aj u nás. Alebo legislatívu predbehnú šíritelia signálu ako Orange, UPC, Telekom, Towercom a napríklad nákupom takýchto „škatuliek” dokážu, že im na divákovi naozaj záleží, ako to často tvrdia?
Myslím si, že takú službu by asi väčšina divákov uprednostnila pred rôznymi inými „lákadlami”.

Autor pracuje ako majster zvuku.

Článok bol uverejnený v časopise .týždeň číslo 44/2011